Memoriál Ernö Rubika 2014
Memoriál Ernö Rubika – Ostrihom.
Na prvom leteckom dni na Dubovej stretlo veľa priaznivcov letectva. Úplne pochopiteľná a logická je symbióza priazne letectva a modelárstva súčasne v jednej ľudskej duši. Táto kombinácia záujmov priviedla aj nás členov sam119 na Dubovské letisko. Medzi rečou prišlo na rad aj preberanie tohtoročnej súťažnej chudoby. A tak sa stalo že na Feriho informáciu o súťaži konanej v neďalekom maďarskom Ostrihome sa v očiach historických modelárov mihol plamienok túžby po súťažení. Slovo dalo slovo a v sobotné ráno štyri oceľové tátoše na dolnú zem šiestich antických modelárov aj s doprovodom zo Šale vezú. A piaty uháňa z Oľdze. Priznám sa, moje vierovyznanie o pravidlách stavby historických modelov v kontraindikácii z toho čo som videl minulý rok na majstrovstvách európy vyvolávali vo mne zmiešané pocity. Ale možnosť zasúťažiť si 90 kilometrov od domu a zvedavosť, či sa predsa len niečo nezmenilo k lepšiemu, s istotou prevažujú. Zvítanie so starými známymi bolo nefalšovane srdečné. Športové letisko situované medzi Dunaj, kopec s výhiadkou a známu Baziliku bolo čerstvo pokosené,no na škodu veci riadky vysokej uschnutej trávy ležali na ploche. Pristávajúce modely schovávali do týchto riadkov hlavy, ako keby sa nanbili za dosiahnuté výkony. Slovenská výprava prišla vyzbrojená štyrmi vetroňmi, jedným Texacom, jedným Elotom, jedným Alotom, dvoma elektrogumákmi. Charakter počasia určuje práve nastupujúci prílev horúceho vzduchu vo vysokom tlaku a preto panuje prakticky bezvetrie. Z bezoblačnej oblohy slnko nemilosrdne pripeká a vytvára inenzívne stúpave prúdy, ktoré sú ale veľmi úzke a ťažko sa v nich ustreďuje. Naschvál som bral malé vetrone. Jastraba preto, že je slovenský a Cumulusa preto že perfektne lietal (to som ešte netušil, ako nemilo ma prekvapí). V predtuche utrpenia pod africkým slnkom neváhame a naťahujeme gumicuky, robíme skúšobné štarty a za asistencie maďarského SAM exprezidenta v úlohe časomerača štartujeme súťažne. Druhý let sa mi po divokom páčkovaní podarí preniknúť do excelentného komína a Jastrab zapisuje vo svojom druhom súťažnom štarte v živote maximum. Škoda že sa mi to v ďalších štyroch letoch nepodarilo zopakovať. Preložím príjímač do Dána a ejha... model je neposlušný, prepadáva sa, húpe, neviem ho udržať vo výške. Časy okolo jednej minúty. Kde je môj Cumulus z tohtoročného marca? Rozčarovaný to vzdávam, to si bude vyžadovať rozsiahlejšie skúmanie. Ona tá pani smola si na nás dosť zgustla. Prvý súťažný štart slovenského Texaca sprevádza kuriózna udalosť. Počas letu z výšky asi 30 metrov odpadla vrtuľa aj s unášačom. Jediným vysvetlením pre mňa je, že mrmľajúca detonačná desiatka si odpálila o niečo skôr ako bolo treba a motor sa rozbehol opačne. Vrtuľu sa podarilo nájsť, ale unášač nie a slovenské Texaco si viac neškrtlo. Ďalším smoliarom a vlastne smoliarom súťaže sa stal náš nový a výborne lietajúci klubový kolega Ľudo Pec. Druhé maximum s jeho vetroňom (trojmetrový Sokolov) sa mu stalo osudným. Vo veľkom komíne spolu s maďarskými vetroňmi nastúpal na hranicu stratosféry. Po odbití maxa na báčiho stopkách, mi Ľudo položil osudnú otázku: "Pali, ako ho dostanem dolu?" A ja som mu dal okamžitú odpoveď, za ktorú by som si najradšej nafackoval a ktorou som spečatil Sokolovov osud: "Jemne ho potlač a rob špirálu." Koho by napadla taká blbosť ešte okrem mňa! Vychádzal som zo skúseností, keď som dávaval dolu z nebíčka môjho Albatrosa. Pritiahnutá výškovka naplno, smerovka tiež na plno a ....model sa roztočil ako na vrtuľníku rotor a vôbec neklesal. Nakoniec som ho musel aj tak stlačiť dolu. Bál som sa (u Sokolova) rozdielu rýchlosti na vonkajšom konci krídla a na vnútornom konci. Koniec Sokolova sa dostavil hrozivo rýchlo. Po ukážkovom flutteri na krídlach a aj na trupe prešiel do vskutku peknej klesavej špirály. Bohužiaľ bez krídla, ktoré mu flutter nemilosrdne amputoval a ktorému sa veru moc z toho komína nechcelo. Kto má výkonnejší ďalekohľad a zamieri ho na juh, určite ešte uvidí vznášať v povetrí kusy žltého vliesu nad Dunajom. Dušana spomeniem našťastie nie ako smoliara, ale ako poctivo a hlavne opatrne zalietavajúceho krásne vypracovaného Jastraba. A stihol si aj zasúťažiť. Feri lietal so Slim Jimom a s "domácim" elektrogumákom Csoda. Karol Szamárnsky čiste náhodou lietal tiež so Slim Jimom a Csodou ☺. Ako sme sa umiestnili vidíte v priložených výsledkoch. Súťaž prebehla v úplnej pohode, ako obed boli podávane Tatartky v čípoš verzii a normal verzii, ukončená bola v avizovaný čas o 4. popoľudní.
Videli sme kopu krásne vypracovaných elektromotorákov ale medzi nimi aj ako by povedali česi- "pohříchu" potiahnutých transparentnou fóliou. Potešiteľné je, že neboli v početnej prevahe, a aj nosy sa scvrkli... Videli sme tiež kopu pekných vetroňov. Ale najviac sa mi páčil aj tak CF-17 ujka, vlastne báčika, ktorý si natiahol gumicuk vedľa nás. Ja už som raz taký - klasik...
Palo Rábek