Po maďarskom Ostrihome, prišiel o týždeň na rad aj rakúsky Spitzerberg. Konalo sa tam striedmo propagované stretnutie, ktoré ale má už svoju tradíciu. Vedel som, že sa tam lieta niečo netradičné – zo svahu a pristátie je do vymedzeného priestoru za určitú odmenu v podobe bodov (sekúnd), ako bonus navyše za naletený čas.

Po iné roky som pre súťažnú vyťaženosť doma na Slovensku, vždy úspešne potlačil zvedavosť a návštevu Rakúšanov odkladal na budúce. Ale táto chudobná sezóna spôsobila, že som súťažné kalendáre u susedov sledoval predsa len pozornejšie. Športové letisko Spitzerberg je asi 20 km od hraničného priechodu Bratislava – Berg. Modelári sú na ňom dobre usadení –svedčia o tom unimobunky s modelárskymi priestormi a modrá spevnená plocha pod kopcom charakterizujúcim práve toto letisko. Práve na tomto kopci sa konalo v roku 2012 stretnutie nadšencov pre makety historických vetroňov svetoznáme „Rétroplane“.

Usporiadatelia súťaže boli starí známi z Dubovej a z ME. Chudobná účasť bude asi dôsledok tej slabej propagácie. Pohľad na výsledkovú listinu prezrádza, Slovensko malo skoro 40 % zastúpenie. Ľudo pre technickú poruchu nelietal. Ak by neprišli Slováci, bolo by to viac ako komorné stretnutie. Súťažnou arénou sa kvôli vetru vanúcemu zo severozápadu stal kopec nad letiskom. V prípade, že by nefúkal, lietalo by sa z gumicuku. Zobral som si maďarský dva a pol metrový vetroň „Daru“.

Vôbec som nevedel, ako sa bude na takom veľkom svahu chovať, či nebude treba dovažovať. Ale obavy sa ukázali ako zbytočné. Model po štarte poslušne stúpal, najhoršie bolo prekonať prízemnú turbulentnú vrstvu a už si Maďar hovel v rakúskom lufte ako v bavlnke. Nalietať stanovené  maximum 10 minút, nebolo vôbec žiadny problém. Horšie bolo trafiť sa do dobre utajeného štvorca v zelenej tráve , vyznačeného zelenými papiermi s logom výživného nápoja značky Fanta. Navyše po doslova krkolomnom zostupe zo svahu- krk vykrútený o deväťdesiat stupňov hore a nohy nechané napospas šmykľavým kameňom. Lietalo sa na tri kolá.

Prvé v pohode. V druhom väčšina doplatila na náhlu zmenu smeru vetra o 45⁰ . Turbulencie od bočných nerovností, posielali jeden model za druhým k zemi. Tretie kolo po rakúskom guláši bolo opäť s bočným vetrom, ale našťastie som prezieravo štartoval z vyššieho bodu a po krkolomnom boji s turbulenciami bol model bezpečne vysoko – skoro by som povedal na hranici zákonnosti, keďže pred začiatkom súťaže sme boli upozornení na max. výšku 150m platnú pre modely v Rakúsku.Čo sa mi na súťaži páčilo. Netradičnosť, prostredie letiska, uvoľnená atmosféra.  Čo sa mi až tak nepáčilo, bola predovšetkým výška štartovného 10 éčiek, plus tri pade za guláš. Ďalej ochota nulovať výsledok. Dušanovi za naletenie maxima a za pristátie mimo zorného poľa časomerača a rozhodcu v jednej osobe. Ale to pristátie vôbec nezaregistroval, až na upozornenie že už je dávno dole hneď vypálil nulu. Vyhlásenie výsledkov bolo po vytlačení výsledkových listín a pamätného listu v klubovom karavane, ktoré dostal každý . O spoločné foto ma obral mastný ostereichische gulas J.

To je dôvod, prečo som na ňom taký maličký.

Palo Rábek