Kopáčikov Memoriál 5.ročník
Na tému vrtochov počasia sme už toho roku popísali dostatok papiera. Preto aj v súvislosti s dátumom konania 5. ročníka Kopáčikovho memoriálu, nebudem krivo zazerať na rosničkárov, nebudem spomínať zvraty v predpovediach. Iba si hlboko povzdychnem.... Skrátka sobotné ráno nás vítalo zamračenou oblohou a čo bolo horšie aj slabým popŕchaním. Najčerstvejšia predpoveď ale sľubovala zmenšovanie oblačnosti, aj keď výmenou za silnenie vetra, čo pre voľné modely a hlavne pre ich majiteľov znamená pravdepodobnosť hraničiacu s istotou, upevnenie kondičky. Na ploche ma čakali už dvaja páni z Nitry a prezident. Po vzájomnom uistení, že to počasie nie je až také zlé, sme začali vybaľovať modely.
Okolo desiatej sme boli už plnom obsadení. Skôr ako opíšem priebeh stretnutia, musím zverejniť svoju myšlienku ohľadom nášho v zime zosnulého kamaráta, Kazimíra Korga. Ako rodák z Močenku sa úprimne tešil z lietania na Síkach a jeho snom bolo usporiadať tam súťaž. Navyše na sklonku života Ladislava Kopáčika, na pamiatku ktorého sa táto súťaž koná, sa stali veľkými priateľmi a trávili spolu veľa času. Ako tieto fakty pretaviť do spomienky aj na Kaziho? Priznám sa upravovať názov súťaže sa mi celkom nepozdávalo. Vyriešil som to tým, že Kaziho som napísal do štartovnej listiny ako prvého poradí s krížikom pri mene.
Cez leto som opravil jeho model Sokol G a letel som s ním jeden štart. Dosiahnutý čas je symbolicky zapísaný. Takto by som to chcel praktizovať, pokiaľ sa bude Kopáčikov memoriál dariť organizovať. S týmto som oboznámil pri nástupe všetkých prítomných a požiadal ich zvolenie k tomuto symbolickému aktu. Za ich pochopenie im teraz verejne ďakujem.
Lietať sa začínalo s prvými náznakmi vetra.
Niekto zvolil najprv vetrone, ja so Samom radšej gumáčiky. Tie predsa len vedia zaletieť vo vetre ďalej. Tu sa musím zastaviť.
Voľné vetrone sme sa dohodli štartovať pomocou mini gumicuku zloženého z päť metrov gumy a 25 metrov lanka alebo klasicky 25 metrov lanka. Tento spôsob štartu som otestoval týždeň pred súťažou. Kto by sa tomu čudoval, uisťujem ho, že to ide po drobných zásahoch do nastavenia kormidiel veľmi dobre. Povedal by som že lepšie ako vliecť model na lanku. A veru dosiahnuté časy na gumicuku neboli najhoršie.
Za povšimnutie stojí sortiment modelov voľných vetroňov, s ktorými sa lietalo.
Bez výnimky to boli Poštolky. Gumicuk sa celé dopoludnie až do zosilnenia vetra, kedy modely začalo nosiť do kukurice za plochu, nezastavil.
Ja a Samo sme po spoločnom štarte Skřivana a MLL 301 utekali pre aeroplány do repy, ktorá je skrz naskrz prerastená hnusnou bodliakovou zelinou.
Samo vsadil na istotu, dal dlhší zväzok gumy a naletený čas bol bohato nad maximom 90 sekúnd. Aj keď mám na mojej 301 nastavené úzke kruhy volím radšej krátky zväzok, nakoľko viem čo obnáša pochod tým zelinovým polom. Ani to mi nepomohlo. Druhý štart ideme ešte ďalej proti vetru. Ja pristávam v kukurici - našťastie na kraji a éro po chvíli nájdem, ale Samo si zopakoval tŕňovú cestu. S vedomím, že na čerstvého majstra Slovenska - Česka nemám a pri predstave hľadania modelu v ušľachtilých plodinách, tretí štart radšej vzdávam. Rozumnejšie sa mi zdá spraviť prieskumný let, pre druhé kolo Jastrabieho Pohára. Ejha, model cúva. Musíme počkať, kým vietor nepríde k rozumu. Prestávku využijeme na konzumáciu pizze, ktorú nám privezú zo Šale.
Našťastie sa náveternej severnej strane začne tvoriť mrak. Predpoklad, že keď zakryje slnko, vietor aspoň trochu skrotne sa naplnil.
Samo samozrejme ešte nemá dosť a hotuje na štart drobného Bobíka.
Bobík letí krásne, v ľavých kruhoch sa poberá po vetre ponad bodliakovo- repné pole a letí, letí...až zmizne nad neďalekým hájom. Tretí- odpovedá Samo na otázku, koľký Bobík mu už uletel. Jedného som videl v objatí stúpáku v Očovej pred pár rokmi.
Dohodneme sa, že v týchto podmienkach bude rozumnejšie lietať Jastrabí Pohár s funkčnou výškovkou. Našťastie všetci máme model takto postavený. Aj tak je to boj s vetrom a turbulenciami. Jarovi dokonca veterný poryv model na gumicuku otočilo na chrbát a model tvrdo dopadol na zem. Chvalabohu iba drobné šrámy mu dovolili súťaž dokončiť.
Vyhodnotenie 5. ročníka Kopáčikovho memoriálu a odovzdávanie cien, nemá význam popisovať. Aj keď to bola súťaž komorná a skromná, ale súčasne netradičná bez chronicky sa opakujúcich kategórií, zanechala v nás príjemné dojmy. Nás organizátorov mimoriadne teší fakt, že do Močenku neváhali za voľnými modelmi merať cestu nielen modelári z neďalekej Nitry a Šale, ale aj z Banskej Bystrice a Trnavy.
Foto: Ali a Pali Rábekoví
Feri Swiety
Jaro Matejček
Text: Palo Rábek
V Ľudovi tieto zážitky rezonovali tak silno, že hneď na druhý deň ráno som si našiel v pošte jeho čerstvé v poradí druhé ( to prvé je tu) vyznanie:
Zhruba pred rokom som napísal niekoľko slov o mojom modelárskom návrate s prísľubom stať sa aktívnym členom SAM 119.
Čo sa mi podarilo a čo nie? To nechám na posúdenie iných.
Členom klubu SAM 119 som sa stal na sklonku minulého roka podaním prihlášky. Postavil som model ruského modelára Jurija Sokolova a tiež model jedného z priekopníkov modelárstva na Slovensku pána Kopáčika – dnes obľúbenú Poštolku. Vzhľadom na nie príliš priaznivé počasie na Slovensku som sa ako prvej súťaže zúčastnil s priateľmi zo SAM 119 v maďarskom Ostrihome. Pokus o lietanie v susednom Rakúsku mi nevyšiel vlastnou vinou, kedy som odpálil príjímač a servo v lietadle, ale videl som ako sa lieta na svahu. Na svoju neskúsenosť som doplatil aj na M SR v Očovej. Daň mojej neskúsenosti bola tá najkrutejšia pre modelára v podobe 2x rozbitého Sokolova.
Postrehy z členstva v SAM 119 by som chcel zhrnúť do niekoľkých viet. Veľmi dobrá partia, ochota prijať medzi seba každú „dušičku“ a obetavosť pre druhého. Na súťažiach sa však v niektorých prípadoch prejavila veľká snaha po úspechu v podobe najlepšieho umiestnenia. Obdivujem 70 a viacročných „mladíkov“ ako chodia za svojimi modelmi a ako pristupujú k ostatným a odovzdávajú svoje skúsenosti.
Vzhľadom k tomu, že som sa pokúšal podieľať sa na organizovaní súťaží v Močenku, by som chcel povedať zopár slov. Chcem vyzdvihnúť prácu prezidenta SAM 119 pri pokusoch o zorganizovanie Šalianskeho zletu HM, kedy ani na tretí pokus nám počasie nedovolilo túto súťaž odlietať aj keď na „našej lúke“ ako Močenské pastorále. Prečo ten názov sa presvedčili účastníci ďalšej súťaže Kopáčikovho memoriálu . Tu by som chcel vyzdvihnúť neúnavnú prácu Paliho Rábeka, ktorý pripravil celý Jastrabí pohár ako aj poslednú „vonkajšiu“ súťaž roka Kopáčikov memoriál. Záverom by som sa chcel vrátiť k Jastrabiemu poháru. Aj napriek iba dvom odlietaným kolám ukázala táto monotypová súťaž svoju životaschopnosť a verím, že v budúcom roku sa jej zúčastní viac súťažiacich a podarí sa odlietať väčší počet kôl.
Ľudo Pec
Výsledky- Celkové Jastrabí Pohár 2014
Fotogalérie:
