Moja spomienka na Jardu Rybáka.

V roku 1955  v Seredi  sme boli traja kamaráti modelári -  Rudko Šiška, ja ( Dušan Sedlár ) a najmladší  z nás Šaňo Šimák.

Ochranná hrádza  proti vysokej vode Váhu ( týteš, ako sa tomu dodnes hovorí ) nám poskytovala svojím prevýšením ideálnu možnosť púšťať vetrone bez toho, aby sme sa nabehali s lankom.

Mali sme vtedy vetrone Sluku- Rudko a my dvaja Poštolky. A tak sme do nekonečna hore – dole behali. Každý hodil svoj model desaťkrát a ktorý model najďalej zaletel, ten vyhral. Prestávka a poďme sa okúpať na Starý Váh. A potom znovu.

Poobede, keď už sme toho v tom horku  mali dosť a len tak sme s modelmi „polihovali“,   z lesa „Poronda“ ( ako sa to v Seredi nazývalo ), kde časť mali zabranú vojaci, prišiel nejaký vojak. Zastavil sa u nás, vzal jednu Poštolku  do ruky, pozrel sa na krídlo a pýtal sa.“ Co to má za profil? MVA 165?“. Trochu sme sa porozprávali a keď „pán vojáčik“ odišiel, Rudko povedal.: „ Nó ten sa vyzná.“

Tak sme sa v roku 1955 spoznali s „vojáčkom“ Jaroslavom Rybákom.

Bolo z toho pre mňa celkom príjemné kamarátstvo. Dostal som od neho nejakú preglejku, celuloidové kolečká ( 4 existujú dodnes)  a vrtuľu na gumáka, Čížkovho Moskyta. ( Tú vrtuľu  mám dodnes  ).

Vojáčik Rybák mi  požičal  tiež 6 kusov  polského Modelarza.

Moja mama nechcela aby som zostal dlžný a tak som ho pozval ku nám na nedeľný obed, na šnyclu. Bolo teplo a mama zavelila, urob pánu vojakovi malinovku. Nalial som sirup do pohára a tak ako som to vždy robil, naučenou technikou som olízol z flaše tú slzičku sirupu čo začala po flaške stekať. A bác. Takú som dostal od mamy poza uši, len to  plesklo. Aj som zabudol plakať, jak som sa hanbil.

Bohužiaľ. Netrvalo dlho a slobodník Rybák ( lapiduch ) bol prevelený to Topolčian. Ani som nestihol vrátiť Modelarzov.

No a potom síce som občas čítal o modelárovi Rybákovi, aj ako náčelníkovi modelárskeho klubu vo Svitavách, ale naše rôzne modelárske špecializácie  ( on bol hlavne motorový ) nás dlho nezviedli dohromady.

Po rokoch mi začali vŕtať hlavou historické modely. Čo to je, aké to je, ako sa to lieta?

Naskytla sa mi jedinečná príležitosť, keď český SAM 78 robil svoje stretnutie v Brne na Medlánkach v roku 1991. Letisko Medlánky  som dôverne poznal  zo súťaží minimakiet a ísť tam z Trnavy nebolo až tak ďaleko.

To som už vedel, že prezidentom klubu SAM 78 je pán Rybák a tak som vzal tých 6 zachovaných čísiel Modelarza so sebou. A tak po 36. rokoch som časopisy vrátil. Obaja sme mali vtedy  slzy na krajíčku. A prezident Rybák len nedôverčivo krútil hlavou. „Tak tohle se tak dlouho zachovalo?“

Toto je tak viac menej moja osobná spomienka na Jardu Rybáka.

Snímok zo zakladajúcej schôdze SAM 119

Predvádzanie motorčekov vlastnej výroby. Letisko Boleráz rok 2000.

Pre mladších a novších členov  klubu SAM 119musím ale napísať,  že pán Jaroslav Rybák mi sprostredkoval v roku 1999  kontakt na pána Woody Woodmana ( SAM  Chapter Coordinator ), v tom čase najvyššie postaveného funkcionára v organizácii SAM. Okrem toho pri zakladaní nášho slovenského klubu SAM mi požičal  na „odkukanie“ stanovy  Českého klubu SAM 78,  súhlasil s tým, aby české pravidlá lietania sa stali aj našimi národnými. Poskytol mi v začiatkoch existencii klubu množstvo dobrých rád a osobne sa zúčastnil  zakladajúcej schôdze Slovenského klubu SAM 119 na letisku  Boleráz v roku 2000 a tak bol vlastne  „krstným“ otcom nášho klubu SAM 119.

Niekoľko rokov potom bol aj členom nášho klubu.

Lúčim sa s ním v hlbokej úcte a v spomienke. Ďakujeme za všetko.

Ing. Dušan Sedlár, prvý prezident SAM 119, Slovak republic

Trnava 5.10.2014